Mali sme veľké šťastie, keď sa nám podarilo vygoogliť autoservis vzdialený len pár kilometrov. Podľa máp vyzeralo, že ide o malý dedinský servis, kde teda existuje aká-taká šanca, že na tom istom mieste dotyčný mechanik aj býva a bude ochotný sa na auto pozrieť aj takto neskoro večer.

Keď sme sa pomaly došuchtali k servisu, neverili sme vlastným očiam. Autoservis nie len že naozaj bol súčasťou rodinného domu, ešte bol aj otvorený a svietilo sa v ňom. Ako som vystupoval z auta, takmer mi utieklo – servis bol vo svahu a jedna z vecí, ktorá na aute odišla, bolo automatické zaťahovanie ručnej brzdy, na ktoré som si už tak akosi zvykol. Našťastie som si to všimol zavčasu a žiaden crash test s názvom „nosič bicyklov Thule verzus slovinský vidiecky plot“ sa nekonal.

Vošiel som dnu a pozdravil mechanika. Ten na mňa hodnú chvíľu pozeral, akoby rozmýšľal, či som skutočný alebo či by už predsa nemal ísť spať. Po pár minútach a prekonaní jazykovej bariéry sa ukázalo, že mechanik je fakt super chlapík. Bez váhania sa pustil do diagnostiky a žiaľ zistil, že problém je vážny a oprava zaberie niekoľko dní. Je to definitívne, do žiadneho Triglavského parku sa dnes nedostaneme.

Šťastie bolo, že len pár metrov od tohto servisu sme našli kemping. V tomto sme si prenajali apartmán, samostatne stojaci domček uprostred pekného a udržiavaného areálu, ktorému na dojme neuberalo ani stále škaredé počasie. Tu sme mali v pláne celú situáciu vyhodnotiť a zvoliť ďalšiu stratégiu.

Šťastie sa na nás usmialo aj po tretíkrát tak, že sme so sebou mali kopec jedla. Segedín zo svadby a kokosový rum v tejto chvíli pôsobili ako balzam na dušu. Hneď ráno sme začali obvolávať slovenské odťahové služby, ktoré nám ponúkali odtiahnutie späť na Slovensko od 700 do 1000 eur. K primeranosti ceny sa neviem a ani nechcem vyjadrovať, no v tej chvíli nám to prišlo priveľa. Zvolili sme teda inú stratégiu.